Skoky sú typickými prvkami korčuliarskej jazdy, pri nich korčuliar opúšťa ľadovú plochu a vo vzduchu sa otáčajú okolo svojej osy. Správne spravený korčuliarsky skok je charakterizovaný predovšetkým svojou mohutnosťou, tým je myslená výška skoku, rýchlosť rotácie a z toho vyplývajúca dĺžka skoku. Skoky sú rozdelené na skoky hranové a skoky odpichnuté. Z hľadiska ďalšieho delenia je možné definovať skoky prevedené v zmysle trojky (napr. Axel-Paulsen) a v zmysle protizvratu (napr. Lutz).
Každý z krasokorčuliarskychskokov je zložený z niekoľko základných fáz:
*nájazdového oblúku
*odrazového oblúku
*odrazu
*letovej fázy
*rotácie
*ukončenie rotácie
*dopadu
*výjazdového oblúku
Skoku predchádza dostatočne rýchle rozjazdenie buď prekladaním, alebo najrôznejšími krokovými variáciami. Zároveň existujú rôzne typy nájzdov na skok, preto u následne popisovaných skokov nie sú vybrané nájazdy jediné správne. Rytmus nájazdu musí byť zladený s rytmom pohybu paží a voľnej nohy. V drazovej fázi je potrebné využiť všetky zložky, ktoré napomáhajú korčuliarovi dostať sa do požadovanej výšky. Jedná sa predovšetkým o dostatočné zníženie ťažiska, ktoré sa v správnom momente prenáša do rýchlosti odrazu (odrazový prítlak). V prvej fázi letu vzduchom získava korčuliar predovšetkým výšku, až potom v ďalšej fázi dochádza k zrýchleniu rotácie pomocou pritiahnutím paží a nôh. Pred dopadom je dôležité prudké oddialenie paží aj volnej nohy, a tým sa docieli spomalenie rotácie. Dopad by mal byť prevedený mäkko do podrepu cez zúbky na hranu noža. Volná noha na vysúva vzad a poniekiaľ von z jazdeného oblúkua dochádza k plynulému prechodu do výjazdového oblúku, pri ňom korčuliar prechádza z podrepu na prirodzene prepnutú nohu.







